Transport pacientky
V hlave mi prebehli všetky možné scenáre, no nakoniec sa moje racio dopátralo skutočnosti. Monika celú noc vracala, mala žaludočné kŕče, teplotu a cítila sa neskutočne slabá. Reflexívne som vybral svoj mobil a až pri otvorení telefónneho zoznamu som si začal uvedomovať, koho číslo hľadám. Bol to telefón našeho miestneho priateľa, ktorého sme spoznali počas zdolávania Kilimanjára, majiteľa začínajúcej Safari agentúry. O pár minút už trúbil pred našou bránou na staručkej Toyote. Monika sa pomaličky usadila na vŕzgajúcom sedadle spolujazdca(chcel som napísať, že sme jej do auta pomohli, lebo by sa to na jej stav aj patrilo. No Moni je veľmi hrdé dievča, ktoré náznaky gentlemanského chovania posudzuje ako zbytočný prežitok tradičného fungovania spoločnosti, ktorému zrovna dva krát neholduje).
Nemocnice v Tanzánií nie som na tom o nič lepšie, ako v iných krajinách stredo-východnej Afriky. I preto sme preistotu uprednostnili súkromnú indsku nemocnicu, pred tou verejnou. Po otvorení dverí nemocnice, do ktorej sme vkladali naše nádeje, ma ovanul zápach ľudských výkalov. I napriek tomu sa mi nemocnica pozdávala v schopnejšom stave ako tie, na ktoré som vo východnej Afrike zvyknutý. 8 ročné indské dievčatko za okienom si odomna notorickým hlasom vypýtalo 2000 tanzanskych shillongov (cca 1,5 eur), no po kratkej debate so starsou sestrou (12 rokov) a konštatovaní, že asi nie som miestny, sa opravila a žiadala ma o 30 dolárov. Hoci som mal po tejto scénke sto chutí niečo pekné, také od srdiečka povedať, musel som sa zdržať. Pri pohľade na preplnenú čakáreň a Moniku, bledú a skrúcajúcu sa od bolesti, som tie peniaze predsalen položil na stôl a dostalo sa nám prednostného prijatia k doktorovi. Podstúpili sme sériu nie lacných testov, aby sme nakoniec vylúčili, že to mimo iných chorôb nebude malária, hoci sa tak doktorovi javilo (čím viac testov, tým väčši zárobok ;). Našťastie išlo len o brušnú infekciu, avšak s dobou trvania liečby 2-3 týždne. Po krátkej debate, hľadajúc príčinu vzniku tejto nemilej zdravotnej situácie, sme dospeli k záveru, že nie som veruže ten najlepší kuchár :) Pravdepodobne boli na vine moje špagety, ktoré som hrdo pripravil na večeru (ako jedine jedlo, ktoré som bol shopný pripravit:), resp. suroviny, ktoré som dostatočne "tepelne neupravil".
Nasledujúce dni som strávil pri posteli mojej chorej kamarátky. Bol som však veľmi spokojný, pretože po hodinách hľadania som našiel obchodík, kde som mohol kúpiť kamilkový čaj, balenie suchárov a niečo z arabskej pekárničky, čo sa aspoň tvarom, keď už nie chuťou, podobalo na našu vianočku. No ako sa blížila nedeľa a Monikin odlet z Nairobi domov, do Nemecka, bolo sa treba postarať o transport.
Kedže sa slečna ešte necítila na to, aby 8 hodín strávila v preplnenom mikrobuse s jedinou zastávkou, na hraniciach Tanzánie a Kene, musel som vymyslieť alternatávny plán. Myseľ mi automaticky zablúdila na jedinu miestnu oporu, našeho priateľa, ktorí nám pomohol pri prevoze do nemocnice. Prenajal som si jeho dodávku aj s vodičom, a zadné sedadlá som prisposobil tak, aby bola moja chorá kamarátka schopná ležať. Na záver len dodám, že Monika v nedelu šťastlivo odcestovala domov a ja "neštastlivo" bojujem s úradmi o nové víza, inak budem musieť do 10 dní predčasne odcestovať na projekt do Etiopie ;)